História paláca Dolmabahçe

Zátoka, ktorú sultáni zasypali

Miesto, kde stojí Dolmabahçe, bolo pôvodne zátokou na Bospore, kde kotvila osmanská flotila. Od 17. storočia sa postupne zasypávalo a stalo sa cisárskou záhradou – a názov si túto históriu uchováva: dolma znamená zasypaný a bahçe záhrada. Vyrástli tu drevené pavilóny a malé letné paláce, ktoré tvorili palác Beşiktaş Waterfront Palace; sultán Abdülmecid I. ich dal zbúrať, aby uvoľnil miesto novému kamennému palácu. Pozemok zaberá približne 110 000 metrov štvorcových, ohraničený z jednej strany Bosporom a z druhej strmým svahom. História Národných palácov dodáva, že Mehmed Dobyvateľ vraj dal svoje lode pretiahnuť práve z tejto zátoky – ide však o vieru, nie o doložený fakt.

Prečo sultán opustil Topkapı

Abdülmecid I., ktorý vládol v rokoch 1839 až 1861, bol 31. sultánom ríše a so svojou rodinou žil v paláci Topkapı, ktorý dynastii slúžil približne štyri storočia. V 40. rokoch 19. storočia pôsobil stredoveký Topkapı v porovnaní s palácmi európskych panovníkov zastarano – chýbal mu ich súčasný štýl, luxus a pohodlie – a sultán sa rozhodol postaviť moderné sídlo. Usporiadanie a výzdoba paláca odrážajú rastúci vplyv európskych štýlov a štandardov na osmanskú kultúru a umenie v období Tanzimat, éry reforiem v ríši 19. storočia. Stavba sa začala v roku 1843 a dokončila v roku 1853 a v mramore vyjadruje práve toto zmýšľanie.

Rodina Balyanovcov

Architektmi boli členovia rodiny Balyanovcov, arménski dvorní architekti, ktorí slúžili osmanským sultánom po päť generácií a navrhli paláce, mešity, kostoly a sídla po celom Istanbule. Na projekte Dolmabahçe sa podieľali Garabet Balyan, ktorý žil v rokoch 1800 až 1866, jeho syn Nigoğayos Balyan a Evanis Kalfa. Riaditeľstvo národných palácov, ktoré sa o budovu dnes stará, uvádza medzi jej staviteľmi aj Ohannesa Serveryana a Jamesa Williama Smitha a zaznamenáva, že práce v rokoch 1843 až 1850 viedol Hacı Said Ağa a po ňom do roku 1856 Esseyyid Ali Şahin Bey. Palác bol dielom celého tímu, na čele s Balyanovcami.

Čo to stálo

Náklady na výstavbu sa odhadujú na päť miliónov osmanských lír, čo zodpovedá 35 tonám zlata, teda približne štvrtine ročných daňových príjmov ríše. Financovali sa znehodnotením meny, rozsiahlym vydaním papierových peňazí a zahraničnými pôžičkami. Tento výdavok ťažko zaťažil štátnu pokladnicu a prispel k zhoršujúcim sa financiám, ktoré vyvrcholili nesplatením verejného dlhu Osmanskej ríše v októbri 1875. Toto nesplatenie viedlo v roku 1881 k vzniku Osmanskej správy verejného dlhu, prostredníctvom ktorej európske mocnosti uplatňovali finančnú kontrolu. Palác tak stojí na dvoch príbehoch: je výkladnou skriňou reforiem a zároveň účtom, ktorý štát len ťažko splácal.

• Náklady: päť miliónov osmanských lír
• Ekvivalent: 35 ton zlata
• Podiel na ročných daňových príjmoch ríše: približne štvrtina
• Financované z: znehodnotenia meny, papierových peňazí a zahraničných pôžičiek

Jedna budova, tri časti

Palác je jeden dlhý blok so striktným vnútorným členením a Riaditeľstvo národných palácov opisuje hlavnú stavbu s dvoma pravidelnými podlažiami, podkrovím a suterénom. Južné krídlo, Selamlık, zahŕňalo verejné a reprezentačné sály, kde sa vybavovali štátne záležitosti a prijímali diplomati. Severné krídlo, Harem, bolo súkromnou obytnou zónou sultána a jeho rodiny a bolo oddelené od vonkajšieho sveta. Medzi nimi stojí Slávnostná sála, ktorej podlaha zaberá 2 000 metrov štvorcových pod kupolou vysokou 36 metrov. Riaditeľstvo napočítava 285 miestností a nazýva ho najväčším palácom v Turecku. Z Bosporskej úžiny pôsobí exteriér ako klasické európske usporiadanie dvoch krídel rozdelených veľkým centrálnym vystupujúcim blokom.

• Selamlık: južné krídlo pre štátne záležitosti a diplomatov
• Slávnostná sála: 2 000 metrov štvorcových medzi krídlami
• Harem: severné krídlo pre sultána a jeho rodinu

Zlato, krištáľ a koberce

Zatiaľ čo Topkapı je známy svojimi iznickými obkladačkami a vyrezávanými ornamentmi, Dolmabahçe žiari luxusom zlata a krištáľu. Na pozlátenie stropov bolo použité štrnásť ton zlata a palác sa môže pochváliť tým, čo sa označuje za najrozsiahlejšiu zbierku českých a baccaratských krištáľových lustrov na svete. Krištáľové schodisko má tvar dvojitej podkovy a je postavené z baccaratského krištáľu, mosadze a mahagónu. Pri výzdobe bol použitý mramor z ostrova Marmara, egyptský alabaster a porfýr z Pergamonu, spolu so sèvreským a yıldızským porcelánom a darmi od štátnych predstaviteľov. Herekský koberec v hlavnej sále je vraj najväčším herekským kobercom na svete.

• Stropy: štrnásť ton zlatého pozlátenia
• Schodisko: baccaratský krištáľ, mosadz a mahagón
• Kameň: mramor z ostrova Marmara, egyptský alabaster a porfýr z Pergamonu
• Textílie: koberce z cisárskej herekskej manufaktúry

Čítajte ďalej: Čo vidieť v paláci Dolmabahçe

Luster a potvrdenie o zaplatení

Slávnostná sála, v ktorej sultán prijímal štátnych hodnostárov počas náboženských sviatkov a kde sa konali štátne ceremónie, sa pýši krištáľovým lustrom so 750 svietidlami, ktorý váži 4,5 tony a označuje sa za najväčší na svete. Dlho sa predpokladalo, že ide o dar od kráľovnej Viktórie. V roku 2006 sa našlo potvrdenie o zaplatení, ktoré dokazovalo, že ho sultán zaplatil celý sám. Podlaha sály má rozlohu 2 000 metrov štvorcových a jej kupola sa týči do výšky 36 metrov, takže luster visí v miestnosti postavenej pre veľkolepé príležitosti.

Na svoju dobu moderný

Palác bol od začiatku vybavený na najvyššej technickej úrovni svojej doby. Plynové osvetlenie a splachovacie toalety boli dovezené z Veľkej Británie v čase, keď ich iné paláce na kontinentálnej Európe ešte nemali, a neskôr bola nainštalovaná elektrina, ústredné kúrenie a výťah. Vystavená je zbierka 202 olejomalieb, vrátane 23 diel Ivana Aivazovského, ktorý ich namaľoval ako dvorný maliar počas svojich pobytov v Istanbule, a diel Gustava Boulangera, Jeana-Léona Gérôma, Eugèna Fromentina a tureckého maliara Osmana Hamdiho Beja. Širší komplex zahŕňa aj skláreň, zlievareň, voliéru, stajne a apartmán korunného princa, a hodinová veža bola pristavená za Abdülhamida II.

Od sultánov k republike

V paláci Dolmabahçe žilo šesť sultánov a posledný kalif, Abdülmecid II., v ňom žil od roku 1922 až do zrušenia kalifátu v roku 1924. Od roku 1853 do roku 1887 a opäť od roku 1909 do roku 1922 slúžil palác ako hlavné administratívne centrum osmanského štátu. Zákon, ktorý nadobudol účinnosť 3. marca 1924, previedol jeho vlastníctvo do národného dedičstva novej Tureckej republiky. Atatürk ho využíval ako prezidentskú rezidenciu, väčšinou v letných mesiacoch, a Riaditeľstvo národných palácov uvádza, že v ňom pobýval prerušovane v rokoch 1927 až 1938. Ako prezidentská rezidencia slúžil aj pod İsmetom İnönüm až do roku 1949 a v roku 1984 sa otvoril návštevníkom ako palác-múzeum.

Izba, v ktorej sa zastavili hodiny

Mustafa Kemal Atatürk, zakladateľ a prvý prezident republiky, strávil posledné dni svojej choroby v paláci. Zomrel o 9:05 ráno 10. novembra 1938 v spálni v bývalej časti háremu. Po jeho smrti boli všetky hodiny v paláci zastavené a nastavené na 9:05. Hodiny mimo jeho izby teraz ukazujú skutočný čas, ale hodiny v miestnosti, kde zomrel, stále ukazujú 9:05. Jeho rakva ležala v nasledujúcich dňoch v recepčnej sále paláca a po tri dni okolo nej prechádzali tisíce smútiacich. Miestnosť sa nachádza v sekcii Hárem, ktorú pokrývajú vstupenky GetYourGuide v tomto sprievodcovi.

Pre koho tento príbeh nie je

Čitatelia, ktorých zaujíma praktická stránka, môžu prejsť priamo na sprievodcov o tom, ako sa tam dostať a kedy ísť. Táto stránka sa venuje histórii budovy, nie histórii ríše: reformy Tanzimat, štátny bankrot z roku 1875 a koniec sultanátu majú každý svoje dlhé samostatné spracovanie a tento sprievodca sa ich dotýka len tam, kde vysvetľujú palác. Pre prehliadku miestnosť po miestnosti nasleduje sprievodca tým, čo vidieť vo vnútri, v poradí podľa dispozície budovy, a sprievodca po Bosfore vysvetľuje, prečo palác stojí tam, kde stojí.

Čítajte ďalej: Čo vidieť v paláci Dolmabahçe